.jpg)
Delia sa na:
- kognitívne /poznávacie/ - sem patria najmä senzorické procesy, vnímanie, učenie, pamäť, pozornosť, imaginácia, myslenie.
- emocionálne – vedú k vzniku emócií, ktorých subjektívne prežívanú zložku označujeme ako cit /radosť, smútok, zlosť, hnev/.
- motivačné – psychické sily, ktoré aktivizujú a usmerňujú správanie /pudy, potreby, inštinkty, záujmy, postoje, hodnoty, konflikty atď./.
Psychické stavy – sú relatívne stabilnou charakteristikou psychickej činnosti človeka. Rozdiel medzi psychickými procesmi a stavmi spočíva teda v tom, že v štruktúre psychickej činnosti psychické stavy predstavujú akoby stabilnejšie, stálejšie psychické javy. Ich existenciu potvrdzuje najmä introspekcia – človek dokáže rozlíšiť, či sa nachádza v dobrom, alebo v zlom psychickom stave.
Rozlišujú sa psychické stavy: trvalé a dočasné.
Psychické vlastnosti – predstavujú relatívne stále útvary, ktoré zabezpečujú určitú úroveň činnosti a správania, charakteristickú pre daného človeka.
Rozlišujú sa vlastnosti:
- prirodzené – vznikali vo fylogenéze, tvoria prirodzenú podstatu človeka napr. jeho temperament, ovplyvňujú činnosť i dynamiku priebehu psychických procesov.
- získané /nadobudnuté/ - utvárajú sa na základe psychických procesov v priebehu vývinu človeka – ontogenézy jeho osobnosti. Závisia od interakcie vrodených vlastností, vplyvov prostredia a sociálnych vplyvov, učenia atď.. Všetky psychické vlastnosti osobnosti môžeme klasifikovať do štyroch základných skupín:
1. schopnosti,
2. temperament
3. záujmy
4. charakter
Kognitívne poznávacie procesy – poznávacie sa vo všeobecnosti vymedzuje ako proces utvárania obrazu sveta vo vedomí človeka. Výsledkom procesu poznávania je poznanie.
Medzi základné kognitívne procesy patria:
- senzorické procesy, t.j. pociťovanie
- vnímanie t.j. interpretácia a organizácia senzorických informácií
Senzorické procesy – t.j. pociťovanie prebiehajú v zmyslových orgánoch, alebo analyzátoroch, ktoré sa skladajú z receptorov v zmyslovom orgáne /oko, ucho/, z dostredivého nervu a z príslušného senzorického centra v mozgu. Výsledkom činnosti analyzátorov je pocit. Pocit je odraz jednotlivých vlastností predmetov, alebo javov a vnútorných stavov organizmu, ktoré bezprostredne pôsobia na receptory človeka. Analyzátory sú: vonkajšie /exteroreceptory/, vnútorné /interoreceptory/.
Vnímanie /percepcia/ - možno definovať ako interpretáciu a organizáciu senzorických informácií.
Samotný proces vnímania sa uskutočňuje v dvoch fázach:
- prvú fázu tvoria senzorické vnímanie /pociťovanie/ - tu receptory zaznamenávajú podnetovú situáciu.
- druhú fázu tvorí kognitívne vnímanie – kedy mozog triedi a spracováva tok senzorických informácií tak, že sa doplňujú na základe doterajších skúseností, triedia sa, zaraďujú sa, dáva im zmysel.
Imaginatívne procesy – rozlišujú sa na dva základné procesy:
- predstavivosť – jej výsledkom je vznik pamäťových predstáv, ktoré vznikajú v mozgu na základe minulých pocitov a vnemov.
- fantázia – jej výsledkom sú predstavy, ktoré už nie sú len reprodukciou predtým vnímanej skutočnosti, ale je v nich aj niečo nové, pozmenené. Je to schopnosť vytvárať fantazijné predstavy, jednak produkty fantázie t.j. napr. denné sny, mýty atď...
Rozlišujeme fantáziu:
1. rekonštruujúcu /reproduktívnu/ - hovoríme o nej vtedy, ak si človek vytvára predstavu predmetov na základe ich slovného opisu, grafického zobrazenia atď...
2. konštruktívnu /tvorivú/ - prejavuje sa v tvorbe nových originálnych hodnôt, modelov, materiálov, ktoré doteraz neexistovali.
3. bdelé snenie – vytváranie predstáv, vzťahujúcich sa k vlastnej želanej budúcnosti.
Fyziologickým základom fantazijnej činnosti je jav tzv. disociácie, pri ktorom sa v mozgovej kôre pôvodne utvorené systémy spojov, akoby rozpadávali a spájali sa do nových systémov. Fyziologickým základom predstavivosti je to, že pocity a vnemy zanechávajú v mozgovej kôre určité stopy, oživením ktorých sa do vedomia premietajú isté psychické zážitky – predstavy.
Úloha a funkcie ľudskej fantázie:
- primárna funkcia – ponúka človeku inú alternatívu k realite. Umožňuje mu odpútať sa od objektívnej reality, vytvárať si vlastnú subjektívnu realitu.
- sekundárna funkcia - tvorivá – uplatňuje sa najmä v tvorivej činnosti, prejavuje sa vo vytváraní alternatívneho modelu vonkajšieho sveta, vyjadruje potrebu pretvárať svet.
Princípy fantazijnej činnosti:
- aglutinácia - spájanie znakov jedného predmetu so znakmi iného predmetu
- kombinácia – podobá sa aglutinácií, avšak tu sa jedná o spájanie znakov v jednom objekte.
- schematizácia – jedná sa o elimináciu nepodstatných znakov nejakého objektu, jeho redukovanie na základnú podobu so zvýraznením podstatných a charakteristických čŕt daného objektu.
- štylizácia – prejavuje sa často vo výtvarných dielach, podobá sa schematizácií, avšak charakteristické znaky objektu nie sú zvýraznené, ale sú transformované do určitých.
- zväčšovanie a zmenšovanie objektov a postáv
- synkretizácia – spájanie jednotlivých prvkov objektov do nových celkov s novými funkciami,
- animizmus – keď sú neživé predmety prezentované
- symbolizácia – keď sa určitému objektu pripisuje osobitný význam, objekt niečo vyjadruje.
PAMÄŤ
Pamäť – zaraďujeme medzi kognitívne /poznávacie/ procesy. Jej funkciou je zaznamenanie, uchovanie, organizovanie a používanie individuálnej životnej skúsenosti.
Pamäť môžeme chápať:
Ako psychický proces – ktorý spočíva v zapamätávaní, uchovávaní a vybavovaní psychických zážitkov, psychomotorických úkonov, minulých informácií – teda to, čo predtým človek vnímal alebo prežíval.
Ako psychickú schopnosť – predstavuje určité trvalejšie neuropsychické predpoklady a vlastnosti osobnosti zapamätať si a vybavovať si skúsenosti.
Teórie pamäti:
- fyziologické teórie pamäti - podľa nich činnosť pamäti umožňujú fyziologické procesy prebiehajúce v mozgových pologuliach, na základe ktorých sa v bunkách mozgovej kôry a na synapsiách po vzruchu vytvárajú určité stopy a dočasné nervové spoje medzi nimi, ktoré sa istý čas uchovávajú.
- biochemické teórie pamäti – výskumami bolo zistené, že všetky pamäťové procesy vyvolávajú biochemické reakcie, ktoré sa odohrávajú v nervových bunkách, hlavnú úlohu pritom majú nukleové kyseliny.
Hlavné pamäťové systémy:
- senzorická ultrakrátka pamäť – obsahuje prchavé mentálne záznamy všetkého, čo momentálne vidíme, počujeme, cítime, jeme, tento čas je l.- max. 5 sekúnd.
- krátkodobá pamäť – pre ňu je charakteristické krátkodobé podržanie informácií, označujeme ju aj ako pracovná, či operačná pamäť, tento čas je l5 – 30 sekúnd, ale väčšinou menej.
- dlhodobá pamäť – je to relatívne stála pamäť s rezistenciou voči zabúdaniu, ktorá slúži k uskladneniu obrovského množstva informácií. Ukladanie údajov prebieha zámerne, alebo mimovoľne.
Fázy procesu pamäti:
Zapamätávanie, alebo vštepovanie /kódovanie/ do pamäti – je to vlastne spracovanie senzorických informácií do podoby, v ktorej ich možno uložiť do pamäti t.j. do takej podoby, ktorá je pre psychiku zrozumiteľná a v prípade potreby ju človek dokáže použiť.
Zapamätávanie môže byť:
- mechanické zapamätávanie – tvorí len malú časť celkového zapamätávania , jedná sa o zapamätávanie údajov, ktoré v sebe neobsahujú významové, logické súvislosti /napr. čísla/.
- slovno-logické zapamätávanie – jedná sa o zapamätávanie podstatných, vnútorných a zovšeobecných t.j. logických súvislostí medzi javmi. Toto zapamätávanie je spojené s myslením, rečou a s informáciami, ktoré sú uložené v pamäti človeka.
Uchovanie – je to podržanie zakódovanej informácie v pamäti počas rôzne dlhého obdobia, ktoré uplynie od zapamätávania po vybavenie.
Reprodukcia /vybavovanie/ - pri reprodukcií sa jedná o vyhľadávanie informácie v dlhodobej pamäti a jej vyvolávanie do vedomia, najmä v situáciách, keď ju potrebujeme k ďalším psychickým aktivitám.
Vybavovanie pamäti má dve základné formy:
- znovupoznávanie /rekognícia/ - je to vybavovanie informácie pri opätovnom vnímaní objektu, ktorého mentálnu reprezentáciu sme už predtým uložili do pamäti.
- spontánné /voľné/ vybavenie - keď sa pokúšame nájsť v pamäti určité údaje bez akýchkoľvek percepčných pomôcok.
Ebbinghausov zákon – vzťah medzi rozsahom učebnej látky a počtom opakovaní experimentálne skúmal a zistil, že počet opakovaní nerastie proporcionálne ku veľkosti učiva, ale nepomerne silnejšie.
Ebbinghausova krivka – hneď po naučení nastupuje prudký proces zabúdania – zabúdanie spočiatku postupuje veľmi rýchlo /najmä v l/3 hodiny a v prvej hodine/ neskôr pomalšie.
Zabúdanie – narušenie pôvodnej podoby zapamätaného materiálu, zmenšenie jeho rozsahu, alebo úplné vypadnutie.
Druhy pamäti:
- vizuálna pamäť – schopnosť zapamätať si vizuálne prezentované materiály napr. obrázky
- pohybová pamäť – pre pohyby a ich systémy, pohybové návyky /chôdze, písma/
- emocionálna pamäť – zapamätávanie, podržanie a vybavovanie citov,
- názorná pamäť – na predstavy, obrazy prírody a života, zvukov, vôní
- slovno-logická pamäť – jej obsahom sú myšlienky človeka /je spojená s rečou, prostredníctvom ktorej človek vyjadruje myšlienky./
Poruchy pamäti:
- amnézia – t.j. strata pamäti na určitý čas, najčastejšie vzniká ako následok nejakej traumy.
- Hypomnézia – zníženie pamäťovej výkonnosti, ktoré môže byť celkové, alebo selektívne.
- Hypermnézia – výrazné posilnenie určitej udalosti v pamäti, ktorá sa potom stále vynára. Býva spojená so silným citovým zážitkom, nepríjemnými skúsenosťami a pod..
UČENIE
Učenie je jedným zo základných pojmov všeobecnej psychologickej teórie.
Tento pojem je možné vymedziť:
- širšie – v tomto zmysle znamená učenie každé obohacovanie individuálnej skúsenosti v ontogenéze jednotlivca, ktoré ovplyvňuje jeho správanie.
- užšie – predstavuje učenie proces cieľavedomého, plánovitého a systematického nadobúdania vedomostí, zručností, rozvíjania osobnostných vlastností, návykov a foriem správania. Učenie je podmienkou funkčnej adaptácie jednotlivca na prostredie – funkciou učenia je teda to, aby sa človek vo svojom prostredí naučil existovať takým spôsobom, ktorý bude pre neho najvýhodnejší, ktorý čo najviac uspokojí jeho potreby.
Teórie učenia:
- učenie podmieňovaním – základom tohto učenia je vytváranie dočasných nervových spojov – podmienených reflexov v centrálnom nervovom systéme.
- učenie vhľadom /geštaltistické teórie učenia/ - toto učenie sa môže uplatniť iba tam, kde organizmus úlohu cíti ako problém, pričom sú mu známe jednotlivé časti problémovej situácie.
Druhy učenia:
- učenie neúmyselné - /niekedy aj bez účasti vedomia/
- učenie úmyselné – pri ktorom človek v priebehu spracovania a zapamätania si infomácií využíva aj iné kognitívne procesy /predstavy, myslenie/, ďalej emocionálne a motivačné procesy, vôľu a pod..
Zákony učenia:
- zákon motivácie – motiváciu učenia zabezpečujú tie motívy /pohnútky/, ktoré bezprostredne vyvierajú z potrieb človeka, motivácia k učeniu môže byť vnútorná alebo vonkajšia.
- zákon spätnej informácie v učení, alebo aj zákon dôsledku
-zákon transferu v učení – ide o proces, ktorého podstata spočíva v tom, že skôr naučené formy správania /vedomosti, zručnosti/ vplývajú na učenie sa iným formám správania.
Rozlišuje sa: špecifický transfer, nešpecifický transfer, interferencia.
- zákon opakovania v učení, resp. aj zákon cviku či frekvencie
MYSLENIE A REČ
Myslenie je najzložitejší kognitívny proces. Existuje jednoduchá definícia myslenia, ktorá dobre vystihuje jeho podstatu: myslenie je pochopenie a riešenie problémov.
Myšlienkové operácie:
Myšlienkové operácie možno vymedziť ako účelné mentálne operácie s psychickými obsahmi, ktorých cieľom je riešenie rôznych teoretických aj praktických problémov.
- analýza – je to vlastne rozdelenie poznávaného objektu na jeho jednotlivé časti, súčasti, zložky a komponenty.
- syntéza – je to myšlienkové zjednocovanie, spájanie vydelených častí, vlastností, vzťahov.
- porovnávanie – je to myšlienková operácia, prostredníctvom ktorej sa zisťujú podobnosti /zhody/ a odlišnosti medzi viacerými objektmi, predmetmi, javmi v konkrétnej oblasti poznávania.
- zovšeobecňovanie – zovšeobecňovaním človek vystihuje to, čo je predmetom a javom spoločné. Je to združovanie, myšlienkové spájanie objektov a javov do skupín podľa určitého spoločného znaku, alebo kritéria.
- Abstrakcia – je to myšlienková operácia, pomocou ktorej človek vyčleňuje podstatné a všeobecné vlastnosti predmetom a javov, pričom si nevšímame ostatné, predovšetkým ich nepodstatné a individuálne vlastnosti.
- Konkretizácia – spočíva vo vyhľadávaní konkrétneho prvku v danej triede.
Formy myslenia:
Pojem – je to zovšeobecnená predstava o niečom vyjadrená slovom. Možno ich rozdeliť na všeobecné /abstraktné/ a zvláštne /konkrétne/.
Súd – predstavuje základnú formu, prostredníctvom ktorej sa myšlienkový proces uskutočňuje. Súd vyjadruje vzťahy medzi dvoma alebo viacerými pojmami. Súd potvrdzuje alebo popiera vzťahy medzi objektmi a javmi skutočnosti, Súd potvrdzuje alebo popiera nejaké tvrdenia o všetkých objektoch a javoch danej kategórie. Súdy sú pravdivé a nepravdivé. Môžu vznikať dvojakým spôsobom a to priamo, alebo nepriamo.
Úsudok – vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi, vzniká odvodením nového súdu /záveru/ zo súdov iných.
Možno ich rozdeliť na dva typy: úsudok induktívny a úsudok deduktívny.
Druhy myslenia:
- konkrétne myslenie – pracuje zväčša s konkrétnymi vnemami, s názorným materiálom. Uskutočňuje sa na základe fyzického pretvárania situácie, merania, skúšania, zhodnocovania vlastností predmetov.
- slovnologické /abstraktné/ myslenie – tento druh myslenia sa uplatňuje najmä pri riešení abstraktných problémov. Je to špecificky ľudské myslenie, jeho dôležitou zložkou je tzv. „vnútorná reč“.
Individuálne zvláštnosti myslenia:
- samostatnosť myslenia – prejavuje sa predovšetkým v umení nájsť resp. zostaviť novú otázku bez toho, aby sa myslenie opieralo o cudzie myšlienky, názory apod...
- kritickosť myslenia – schopnosť nepoddávať sa vnucujúcemu vplyvu cudzích myšlienok a názorov.
- Pružnosť myslenia – spočíva v schopnosti meniť plán, spôsob riešenia úlohy, ktorý bol stanovený na začiatku riešenia v tomto prípade, ak tento plán nie je dobrý.
- Bystrosť /rýchlosť/ myslenia – vyžaduje sa najmä pri riešení takých situácií, v ktorých sa človek musí rozhodovať počas veľmi krátkej doby.
- Hĺbka myslenia – možno ju charakterizovať stupňom schopnosti vnikať do podstaty otázok, priamo do jadra veci, skúmať problém až do detailov.
REČ
Je významným prostriedkom ľudskej komunikácie. Pod rečou sa rozumie hovorený a písaný slovný prejav. Reč je možné chápať ako sústavu znakov, v ktorých je zakódovaná nejaká informácia, oznam, myšlienka a pod...
Reč je činnosť človeka, ktorá:
- spočíva v oznamovaní informácií,
- slúži na výmenu informácií
- umožňuje človeku obohacovať svoje vedomosti
JAZYK
Predstavuje nástroj, pomocou ktorého sa ľudia navzájom dorozumievajú. Vymieňajú si myšlienky, skúsenosti, informácie. Je to systém znakov, ktoré sa používajú v každodennom praktickom živote vo forme hovorovej, alebo písomnej reči.
Druhy reči: Vonkajšia reč – je to reč, ktorou človek vyjadruje svoje myšlienky navonok a to buď v podobe: zvukovej –hovorená reč, písomnej – písaná reč.
INTELIGENCIA
Vo všeobecnosti pojem inteligencia zahrňuje schopnosť učiť sa z vlastnej skúsenosti a účelne sa prispôsobovať svojmu prostrediu.
Teórie inteligencie: - genetické - faktorové - iné
Druhy inteligencie:
Abstraktná inteligencia – najvýraznejšie sa prejavuje v zaobchádzaní s rôznymi symbolmi,
Mechanická /praktická/ inteligencia – umožňuje pohotovo vykonávať rozličné pracovné úkony, ale aj zaobchádzať s nástrojmi, strojmi a pod...
Sociálna inteligencia – prejavuje sa v interpersonálnych vzťahoch.
Fluidná inteligencia /vrodená/ - viac závisí od vrodených daností, nie je výraznejšie ovplyvnená kultúrou prostredia a vzdelaním.
Kryštalická inteligencia – viac závisí do sociokultúrnej stimulácie prostredia, od dosiahnutie úrovne vzdelania a od skúseností, zostáva relatívne stála.
TVORIVÉ MYSLENIE
Tvorivosť – je generovanie nových, neobvyklých, ale prijateľných, užitočných myšlienok, riešení a nápadov. Je to proces, ktorého výsledkom je určitý produkt, charakterizovaný znakmi novosti užitočnosti.
Tvorivý proces sa rozdeľuje do štyroch etáp:
1. prípravná /preparačná etapa/ - uvažovanie, či určitý problém je potrebné riešiť, alebo či je určitá téma vhodná na spracovanie.
2. inkubačná /latentná/ etapa – premýšľanie o probléme často aj na podvedomej úrovni.
3. iluminačná /inšpiračná/ etapa – možné riešenie problému sa vynára a vstupuje do vedomia.
4. overovacia /verifikačná/ etapa – overuje sa správnosť riešenia, alebo sa nápady realizujú a skúšajú v praxi.
Tvorivý produkt – možno ho analyzovať z rozličných hľadísk, produkt by mal byť v prvom rade nový, jedinečný, pokrokový apod.., z hľadiska vývoja môže byť ohraničený, alebo otvorený pre ďalší vývoj.
Tvorivé schopnosti:
- fluencia – schopnosť rýchlo produkovať množstvo nápadov, bohatosť myšlienok a predstáv.
- Flexibilita – schopnosť vytvárať rôznorodé riešenia úloh, rozmanité prístupy k riešeniu situácie.
- Originalita – schopnosť produkovať nové myšlienky, riešenia odlišné od iných, ktoré sú nezvyčajné a často prekvapujúce.
- Senzitivita /citlivosť/ na problémy – schopnosť vidieť problémy, nedostatky, možnosti zlepšenia, predvídať vývoj v danej oblasti.
- Redefinícia – transformačné schopnosti založené na zmene významu, alebo reorganizácií informácie.
- Elaborácia – schopnosť vypracovať riešenie do zaujímavých podrobností, elegancia riešenia.
Sociálna determinácia tvorivosti – je výsledkom aktívnej vzájomnej interakcie osobnosti človeka so sociálnym prostredím, realizovanej prostredníctvom komplexu medziľudských vzťahov.
Metódy rozvíjania tvorivosti:
l. systémovo analytické metódy,
2. metódy tvorivej konfrontácie,
3. metódy s odloženým hodnotením,
4. metódy špecifikácie problému,
5. orientačné metódy,
6. inšpiratívne metódy,
7. diskusné metódy,
8. cvičné metódy,
9. harmonizačné režimové metódy,
10. harmonizačné kondičné metódy,
POZORNOSŤ
Primárnym ukazovateľom stavu výkonnosti človeka je pozornosť, ktorá najviac podlieha vplyvu únavy. V definíciách sa pozornosť väčšinou charakterizuje ako výberové zameranie a sústredenosť vedomia na určitý objekt.
Jedná sa o selektivitu vnímania, ktorá určuje jeho zameranosť na určitý podnet – tento jav sa označuje ako pozornosť.
Základnou vlastnosťou pozornosti je teda selektivita – výberovosť.
Fyziologickým základom pozornosti je ohnisko optimálnej vzrušivosti v kôre veľkého mozgu, ktoré vzniká na základe toho, že nervový vzruch sa koncentruje v určitých častiach mozgovej kôry – v ostatných častiach prebieha súčasne útlm.
V psychológií sa formovali dva rozdielne pohľady na pozornosť z hľadiska jej zatriedenia medzi kategórie psychických procesov:
1. prvý z týchto názorov vychádza z predpokladu, že pozornosť nie je osobitným psychickým procesom /napr. ako vnímanie, myslenie a pod.../
2. druhý názor, ku ktorému sa na základe najnovších teoretických i výzkumných po-natkov súčasnej psychológie prikláňame, vychádza z predpokladu, že:
Pozornosť je samostatný mentálny proces, ktorý významnou mierou ovplyvňuje kvalitu fungovania iných, predovšetkým kognitívnych psychických procesov.
Druhy pozornosti:
- neúmyselná pozornosť – je vyvolaná bezprostredne pôsobiacimi podnetmi, ktoré súvisia s nepodmienenými reflexami. Je to prvotná forma pozornosti, je spontánna, nezávislá na vôľovej aktivite, jej východiskom je orientačná reakcia.
- úmyselná pozornosť – aktívna – je vedome zameraná a riadená vôľovými aktivitami. Je to psychický proces vedomého sústredenia na istý podnet, či informáciu. Vzniká na nutnosti venovať niekomu, alebo niečomu /nejakej úlohe, povinnosti a a pod../ pozornosť.
Vlastnosti pozornosti:
1. Koncentrácia /sústredenosť/ pozornosti – prejavuje sa v schopnosti intenzívne sústrediť a udržať pozornosť na určité objekty, alebo činnosti v potrebnom časovom rozsahu.
2. Roztržitosť – je to opak koncentrácie, určitý stupeň slabosti pozornosti.
3. Rozsah /kapacita/ pozornosti – v psychologických experimentoch je obvykle vymedzená ako množstvo objektov, ktoré človek dokáže súčasne postrehnúť, alebo ktoré dokáže vnímať vo veľmi krátkom časovom úseku.
4. Rozdelenie /distribúcia/ pozornosti – rozdelenie pozornosti medzi niekoľko rôznych podnetov, alebo činnosti vykonávaných súčasne je u človeka obmedzené. Súčasne môžu prebiehať dve alebo tri činnosti len vtedy, ak sú do značnej miery automatizované.
5. Prepájanie /tranfer/ pozornosti – prejavuje sa v schopnosti rýchle prerušiť zameranie pozornosti na jednu činnosť /alebo objekt/ a zamerať ju na druhú činnosť, ktorá lepšie vyhovuje zmeneným podmienkam prostredia. Znamená aj pružnosť pozornosti.
6. Stálosť pozornosti – tenacita – je to časová extenzita, alebo dĺžka pozornosti v čase, t.j. doba počas ktorej sa udržuje jej koncentrácia na jednom, alebo na viacerých objektoch.
7. Vigilancia – /dlhodobá pozornosť/ - znamená pohotovosť pozorovateľa odhaľovať zriedkavé, nepravidelné a malé zmeny počas dlhého časového úseku.
8. Fluktuácia /kolísanie/ pozornosti – jedná sa o periodický výkyv pozornosti /oslabovanie pozornosti, ktoré sa strieda s jej zosilnením alebo s návratom k rovnakému objektu/, ktoré môže vzniknúť pri veľkom sústredení sa na prácu, alebo pri dlhodobejšom zameraní pozornosti na určitý objekt.
Činitele pozornosti:
Vnútorné podmienky pozornosti:
- celkový telesný stav,
- psychické stavy a nálady,
- vôľa,
- hodnoty, motívy, potreby a záujmy,
- stupeň náročnosti úlohy,
- očakávanie a zameranosť,
- emócie a záujmy,
Vonkajšie podmienky pozornosti:
- pracovné prostredie,
- vlastnosti pôsobiacich podnetov,
- sociálne prostredie,
Metódy skúmania pozornosti:
- sčítacia skúška,
- škrtacia /korektúrna/ skúška,
- tachistoskopická metóda,
- meiliho zraková pamäťová skúška,
- meiliho sluchovo pamäťová skúška,
- reprodukcia poviedok,
- metodika číselného štvorca,
Dva hlavné syndrómy, v ktorých dominuje porucha pozornosti:
- syndróm ADD /porucha pozornosti/ - prejavuje sa nedostatočnou kontrolou pozornosti a oneskoreným vývinom pozornosti vo všetkých jej zložkách, pričom najviac býva postihnutá schopnosť udržať pozornosť zameranú na daný objekt, alebo činnosť počas určitej doby.
- syndróm ADHD /porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou/ - základom tohto syndrómu je neschopnosť tlmiť /brzdiť/ aktuálne impulzy a regulovať svoje správanie vo vzťahu k vzdialenejšiemu cieľu, ktorá sa prejavuje v nadmernom nutkaní k pohybu, v neschopnosti dieťaťa regulovať výdaj svojej energie, v tom, že tieto deti sú často inými ľuďmi odmietané, zažívajú viac kritiky a negatívneho hodnotenia.
MOTIVÁCIA
Motivácia – možno vo všeobecnosti vymedziť ako proces aktivizácie, riadenia a udržiavania správania a prežívania človeka.
Motivácia vnútorná – motivácia, ktorá vyplýva z vnútornej snahy človeka a znamená, že človek danú činnosť vykonáva pre ňu samostatnú. /aj v práci, v škole je dôležitá/
Motivácia vonkajšia – je určovaná vonkajšími činiteľmi prostredia /domena, trest/
Dva princípy motivácie:
- princíp hedonizmu /slasti/ - každé konanie smeruje k maximalizácii príjemného a k minimalizácii nepríjemného /príjemné je napr. dosiahnutie určitých odmien, ale aj vyhnutie sa určitým trestom/
- princíp psychickej rovnováhy – konanie človeka smeruje k jej udržaniu, alebo k jej obnoveniu /v prípade, že bola narušená/ - t.j. k odstraňovaniu vnútorných rozporov.
Rozlišovanie pojmov motivácia a motív:
Motivácia - predstavuje proces /viac menej krátkodobú tendenciu/ - skôr aktuálny stav, ktorý vzniká pôsobením motivačných činiteľov. Je vyjadrením dynamiky správania človeka a predstavuje dva hlavné aspekty aktivačný a regulačný aspekt.
Motív – vyjadruje v čase relatívne stálu motivačnú dispozíciu. Je to vždy určitý vnútorný stav, ktorý vyvoláva, integruje a riadi správanie človeka smerom k určitému cieľu a je to vždy vnútorný činiteľ. Vzniká vtedy, keď je aktualizovaná potreba.
Incentívy – /motivátory/ - sa v súčasnej psychológií označujú vonkajšie pohnútky.
Ľudské motívy možno rozdeliť do štyroch veľkých okruhov:
- sebazáchovné motívy – majú jasný biologický základ, zaisťujú prežitie jednotlivca, alebo celého ľudského druhu /hlad, smäd a pod.../
- stimulačné motívy – patrí tu potreba optimálnej úrovne aktivácie a variabilných vonkajších podnetov. Tieto motívy sa prejavujú hravosťou, zvedavosťou a vyhľadávaním neobvyklých zážitkov.
- sociálne motívy – regulujú a ovplyvňujú medziľudské vzťahy, sem patrí napr. potreba úspešného výkonu /ale aj potreba vyhnúť sa neúspechu/.
- individuálne psychické potreby – takými sú napr. hľadanie zmyslu života, ochrana svojej identity a potreba sebaurčenia, potreba slobodne konať a rozhodovať. Formujú sa počas celkového duševného vývinu jednotlivca pod vplyvom spoločenských vplyvov.
Potreby – sa prejavujú pocitom vnútorného nedostatku, alebo prebytku, ktorý vzniká pri narušení rovnovážneho stavu organizmu. Môžu byť vrodené, alebo získané.
Maslowova hierarchia potrieb – rozdelil potreby hierarchicky na päť úrovní – od najnižších po najvyššie:
- fyziologické potreby – hlad, smäd, sex, spánok atď...
- potreby istoty – patria medzi ne potreby bezpečia, stability, spoľahlivosti, oslobodenia od strachu atď...
- potreby náklonnosti a lásky – potreba akceptácie a prijatia inými ľuďmi, potreba priateľstva, potreba niekam patriť atď...
- potreby uznania – potreba sebaocenenia a úcty, potreba dosiahnutia úspešného výkonu a prestíže.
- potreby sebarealizácie - /sebaaktualizácie/ - potreba plne realizovať vlastný potenciál produktivity a tvorivosti, potreba sebanaplnenia ako tendencia realizovať svoje možnosti.
Maslow potreby na prvých štyroch úrovniach označil ako nedostatkové, alebo deficientné /D-potreby/ a ostatné ako potreby bytia /B-potreby/.
Dôležité z hľadiska uspokojovania týchto potrieb je, že najprv musia byť uspokojené vždy nižšie potreby, až potom sa môžu realizovať vyššie potreby.
Hierarchia potrieb podľa teórie ERG
Je to skrátený názov odvodený a anglických výrazov:
1. E – Existence – Existencia – t.j. základné potreby spojené s prežitím – materiálne potreby /napr. potrava, peniaze, tekutiny atď.../
2. R - Relatedness – Vzťahy – t.j. sociálne potreby /napr. kontakt s ľuďmi, láska, priateľstvá atď.../
3. G – Growth – Rast – t.j. potreby osobného rozvoja a rastu, sebaúcty, uspokojenia a naplnenia života.
Modely priebehu motivačného správania:
Správanie človeka sa spustí len za určitých okolností, ktoré majú kognitívnu povahu. Vzťah medzi motiváciou a správaním vyjadruje symbolická rovnica: B = f (M,P,H,Z) B = správanie, M = motivačný stav, P = subjektívna pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa, H = hodnota cieľa, Z = možné negatívne dôsledky správania, t.j. riziko jeho potrestania.
Vnútorná a vonkajšia motivácia:
- vnútorná motivácia – hovoríme vtedy, keď človek vykonáva určitú činnosť len kvôli nej samotnej, bez toho, aby očakával akýkoľvek vonkajší podnet, ocenenie, pochvalu, alebo inú odmenu.
- vonkajšia motivácia – predstavuje situáciu, keď jednotlivec vykonáva nejakú činnosť nie z vlastného záujmu, alebo pod vplyvom vonkajších motivačných činiteľov /incentív/.
Psychické javy súvisiace s motiváciou:
- vôľa – najdôležitejší znak vyvinutého motivačného systému. Je to psychický stav, ktorý spočíva v zámernom a uvedomelom sústredení aktivity na realizáciu vytýčeného cieľa, spojený s prekonávaním prekážok.
Proces vôľového konania sa člení na štyri základné štádia:
1. vznik pohnútky – uvedomenie si potreby činnosti na základe motívov, záujmov, postojov atď...
2. boj motívov – posudzovanie rôznych motívov vzhľadom k danej situácií, k tomu, čo chce človek dosiahnuť a voľba prostriedkov na realizáciu cieľa,
3. prijatie rozhodnutia – so zámerom konať v súlade s vytýčeným cieľom.
4. štádium realizácie – vykonanie prijatého rozhodnutia /realizačná fáza/. Môže byť krátke, ale aj dlhotrvajúce, spojené s prekonávaním prekážok.
- postoj – sa vo všeobecnej psychológií chápe ako kognitívno-afektívna prapravenosť osobnosti na reakciu. Je to tendencia človeka reagovať v určitých situáciách sebe vlastným typickým spôsobom.
Postoj má tri základné zložky:
1. poznávacia zložka – utvárajú ju názory, myšlienky jednotlivca o nejakom predmete, alebo jave.
2. citová zložka – obsahuje emócie, ktoré sú spojené s daným objektom, alebo človekom.
3. konatívna zložka - /tendencia ku konaniu/ - t.j. pohotovosť k určitému správaniu, spojená s daným postojom, ochota podporiť vec, pomôcť, alebo naopak.
- záujem - je to určitý vzťah človeka k objektu, ktorý sa prejavuje tendenciou venovať mu pozornosť.
- hodnoty – sú to dlhodobé a všeobecné ideály a ciele človeka.
Môžu byť: hodnoty prirodzené, morálne, náboženské.
- ašpirácie a ašpiračná úroveň – pojem ašpirácia vyjadruje smerovanie k určitým hodnotám, vytýčeným v cieľoch a plánoch, alebo stupeň nárokov, ktorí človek kladie na seba, na svoj výkon, sebarealizáiu, na svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti.
- ašpiračná úroveň – predstavuje určitú úroveň výkonu, ktorú človek zamýšľa dosiahnuť, pričom pozná a berie do úvahy úroveň svojho výkonu z minulých činností. Vyjadruje subjektívne nároky na úroveň budúceho výkonu v známej činnosti, na základe poznania úrovne svojho posledného výkonu.
- frustrácia – znamená situáciu, v ktorej nejaká prekážka bráni uspokojeniu nejakej potreby, často sa jedná aj o stav dlhodobo neuspokojenej potreby.
Typické reakcie na frustráciu: agresia, regresia, represia, fixácia.
EMÓCIE
Slovo emócia má svoj pôvod v latinskom slove emovere – vzrušovať, hýbať.
Emócie – sú reakciami človeka na podnet, ktorý je pre neho subjektívne významný. V emóciach sa prejavuje subjektivita vedomia človeka, jeho citové vzťahy k tomu čo robí, k ľuďom, ku konkrétnym predmetom a javom okolitého prostredia.
Skladajú sa z troch základných, vzájomne prepojených zložiek:
- subjektívna zložka – cítenie – výrazové /expresívne/ správanie /motorika, mimika.../
- telesná zložka - /periférne fyziologické zmeny, ako je tréma a jej následný tras rúk a pod.../
Emócie sa delia na:
1. primárne /strach, hnev a pod.../
2. komplexné ľudské city – vzťah k iným ľuďom
Všeobecné charakteristiky citových prejavov:
- trvanie – môže byť rôzne od niekoľko sekúnd až po celé roky
- intenzita – môže byť rôzna, mimoriadne intenzívne city sa označujú ako afekty – sú to veľmi búrlivo prebiehajúce emócie, ktoré sa prejavujú oslabením racionálnej kontroly a pod... inú intenzitu má napr. nálada, je dlhšie trvajúci citový stav slabšej intenzity a pod...
- polarita – väčšina emočných zážitkov má svoj protiklad napr. radosť - smútok, strach – hnev a pod. S polaritou súvisí aj citová ambivalencia, o ktorej hovoríme vtedy, keď človek vo vzťahu k tomu istému objektu prežíva protikladné emócie. Polarita sa môže prejavovať aj tendenciou k striedaniu protikladných citových zážitkov.
- vzťahy k vonkajším, alebo vnútorným podnetom – každý človek má tendenciu k určitému základnému citovému naladeniu, ktoré je dané temperamentom, telesnými a nervovými charakteristikami a pod... City väčšinou vyvoláva nejaký podnet a preto majú predmet, ku ktorému sa vzťahujú.
Funkcie emócií v psychike človeka:
1. Emócie utvárajú podstatu motivácie, sú vyjadrením základných ľudských vlastností,
2. Emócie sú základným činiteľom učenia,
3. Emócie regulujú aktiváciu organizmu,
4. Emócie plnia signálnu funkciu,
5. Emócie plnia funkciu kontrolného systému spätnej väzby,
6. Expresívna /výrazová/ zložka emócií plní funkciu komunikácie,
7. Emócie majú vplyv na vnímanie,
8. Emócie ovplyvňujú procesy pamäti,
9. Emócie majú vplyv na myslenie,
10. Emócie podnecujú motivované správanie,
Teórie emócií:
- fyziologické teórie emócií - psychoanalytické teórie emócií – za základnú zložku citového života považujú afekt.
- kognitívne teórie emócií – hľadajú odpoveď predovšetkým na otázku, či myslenie nejakým spôsobom ovplyvňuje citové prežívanie.
Fenomelogický popis a delenie citov:
Ľudské emócie možno rozdeliť do dvoch základných skupín:
- primárne /základné/ city
- komplexné /vyššie, sociálne city/
l. Primárne city:
- strach – záporný cit, ktorý vzniká v nebezpečných situáciách,
- úzkosť – neurčitý pocit obáv, alebo ohrozenia,
- hnev /zlosť/ - vzniká najčastejšie vo frustrujúcich situáciách, keď nám nejaká prekážka bráni dosiahnuť cieľ,
- radosť – vzniká pri úspešnej realizácií nejakého motívu, uspokojení potreby – pri dosiahnutí úspechu, cieľa,
- smútok – nepríjemný pocit, ktorý vzniká pri nejakej strate, odlúčení od blízkeho človeka a pod...
- odpor – pocit nechuti k určitým predmetom, ľuďom, ktorý niekedy môže pripomínať aj slabú nevoľnosť,
- prekvapenie – ako reakcia na niečo nové, neočakávané.
2. Komplexné sociálne city:
- pocit bezpečia- formuje sa ako najzákladnejšia emócia pri opatere dieťaťa.
- dôvera – odvíja sa od pocitu bezpečia ako vnútorná istota, že nás iní ľudia majú radi, že sa môžeme spoľahnúť na ich lásku a pod...
- nádej – ako dôvera zameraná do budúcnosti, vnútorné presvedčenie, že moje osobné perspektívy sú priaznivé a že dokážem realizovať svoje predstavy o budúcnosti a dosiahnuť osobné ciele.
- pocit beznádeje – súvisí s pocitom bezmocnosti.
- city závisti a žiarlivosti – žiarlivosť vzniká napr. u detí v rodine, ak sa narodí mladší súrodenec a prestane si byť istý láskou rodičov. Závisť predstavuje negatívnu emóciu, ktorá vzniká na základe toho, že iný človek má niečo, čo daný jedinec nemá.
Citové stavy:
l. Afekt – je to silne, búrlivo prebiehajúce a rozlične dlho trvajúce citové vzplanutie. Vždy sa viaže na nejaký konkrétny obsah.
2. Nálada – je to dlhotrvajúci citový stav slabšej intenzity, ktorý dodáva všetkým ostatným psychickým procesom a činnostiam určité emocionálne zafarbenie.
3. Vášeň – je to silný, hlboký a dlhotrvajúci cit, ktorý sa zmocňuje celého človeka, ovláda jeho prežívanie, aj správanie.
OSOBNOSŤ
Pojem osobnosť sa používa výlučne vo vzťahu k fenoménu ľudskej psychiky, pričom vo všeobecnosti znamená podstatu človeka – t.j. organizujúce činitele jeho vnútorného psychického usporiadania. Osobnosť predstavuje človek ako svojrázny celok po stránke fyzickej aj psychickej.
K skúmaniu osobnosti existujú dva hlavné psychologické prístupy:
- fenomenoligický prístup – poníma osobnosť ako niečo, čo reálne existuje a čo má skutočné účinky na prežívanie a správanie človeka. Podľa neho základným aspektom osobnosti je existencia, ľudské duševné bytie.
- behavioristický prístup – osobnosť pokladá len za derivát /odvodeninu/ správania, ktoré je jediným priamo a objektívne pozorovateľným javom. Osobnosť v behavioristickom ponímaní predstavuje „systém zvykov“, t.j. naučených tendencií správať sa v určitých situáciách určitým spôsobom.
Znaky osobnosti:
- jedinečnosť
- celistvosť
- relatívna stálosť
- prispôsobenie a vývoj
Jedinečnosť – osobnosť je hlavne to, čo daného človeka psychicky aj fyzicky odlišuje od ostatných ľudí.
Celistvosť – to je, že osobnosť vyjadruje taký celok, alebo súhrn všetkých psychických procesov, stavov a vlastností človeka, ktoré tvoria určitú nedeliteľnú jednotku.
Relatívna stálosť – vyjadruje v človeku to, čo je v ňom relatívne stále a práve to, že osobnosť je stála, umožňuje nám predpovedať správanie aj v budúcnosti.
Prispôsobenie a vývoj – prispôsobovať sa podmienkam svojho okolia a tým sa aj vyvíjať – výsledkom je integrovaná vyvinutá osobnosť.
Teórie osobnosti:
- Introgénne teórie osobnosti – vychádzajú z vysvetľovania osobnosti na základe jej vnútorných a vrodených síl a zdrojov, ktoré určujú jej správanie.
- Exogénne teórie osobnosti – pre ne je typické to, že popierajú možnosť existencie prvotných, vrodených síl, ktoré by utvárali osobnosť. Pri utváraní osobnosti zohráva rozhodujúcu úlohu interakcia jednotlivca s vonkajším, najmä sociálnym prostredím (predovšetkým učenie/.
Vlastnosti osobnosti: Vlastnosti osobnosti vypovedajú o tom, aký človek vo svojej podstate je.
Možno rozlišovať osobnostné vlastnosti:
- prirodzené vlastnosti – tvoria prirodzenú podstatu človeka, v nich sa prejavuje jeho rodové vlastnosti.
- získané /nadobudnuté/ vlastnosti – k nim sa radia tie vlastnosti, ktoré vznikli počas ontogenetického vývinu človeka.
Vznik a vývin získaných vlastností závisí od interakcie vrodených vlastností a prostredia.
Rozdelenie vlastností osobnosti:
Delenie:
- schopnosti a zručnosti
- extraverzia
- introverzia
- charakter
- prívetivosť
- nevraživosť
- temperament
- emocionálna stabilita
- labilita
- emocionalita a vôľa
- svedomitosť
- nezodpovednosť
- motivačné vlastnosti
- kultivovanosť
- nekultivovanosť
- záujmy a postoje, role
Typológia osobnosti podľa Pavlova:
- silný, vyrovnaný nepohyblivý typ /v klasickej typológií/ flegmatik
- silný, vyrovnaný pohyblivý typ / sangvinik
- silný nevyrovnaný typ / cholerik
- slabý typ / melancholik
.jpg)
